Na začiatok by som Vám chcel ponúknuť tri rady:
- Strašidlo „bigotnosti“
Je možné, že do výzvy, ktorou ťa Boh volá nasledovať život Panny Márie, budú sa ozývať hlasy iných ľudí, neraz i našich najbližších príbuzných, ktorí by ti chceli nahovoriť, že chodiť do kostola pristupovať k sviatostiam, vyhýbať sa zlým spoločnostiam, zábavám a konať skutky lásky je prejavom bigotnosti.
Aj medzi „dobrými kresťanmi“ totiž nechýbajú takí, čo sa cítia povolaní, vraj s dobrým úmyslom, odradiť horlivejšieho od cesty rastu v dokonalosti, na ktorú sa dal. Radia mu, aby nebol zvláštny, aby sa miernil a kráčal strednou cestou.
Je to pokušenie ľudských ohľadov, ktoré je dnes zvlášť silné. Odpoveď na takéto návrhy je jednoduchá: Treba poslúchať viac Boha než ľudí. Kto položil ruku na pluh a pozerá sa nazad, nie je súci pre radosti veľkých podujatí.
- Pokúšanie ku kompromisom
Ďalším nebezpečenstvom je pokúšanie ku kompromisom: medzi úsilím o svätosť a priemernosťou, medzi Bohom a svetom. Pod zámienkou, že sa musíme vraj prispôsobiť a ísť s dobou. Nedajme sa ovplyvniť, ale aj sami sa stráňme takých kontaktov so svetom, takých časopisov, kníh a programov, takých TV programov a stránok na internete, ktoré ochladzujú a pristrihujú nám krídla.
Pod zámienkou ochrany zdravia sa vyhýbame umŕtvovaniu, pod titulom zdanlivého dobra nebezpečným priateľstvám. Pod rúškom umŕtvovania a chudoby sa zanedbáva poriadok a čistota. Pod kepienkom odovzdanosti do Božej Prozreteľnosti sa môže ukrývať lenivosť. Pod moderným plášťom rozvoja osobnosti sa neraz zanedbáva denný poriadok, usporiadaná práca, duchovné vedenie. Pod túžbou prispôsobiť evanjelium moderným časom sa pokúšame ospravedlniť nedostatok ducha viery, nábožnosti, odriekania. Veľké pokušenie je aj v prehnanom množstve aktivít, kde už na modlitbu neostáva ani čas ani sila.
- Nebezpečenstvo nestálosti
Je to veľké nebezpečenstvo. Treba sa mať pred ním na pozore. Na novú cestu obyčajne vykročíme s elánom, oduševnene. Boh túto našu horlivosť, s akou odpovedáme na jeho volanie, obyčajne odmeňuje vnútornou radosťou. Svätý Augustín vraví, že nás povzbudzuje a láka cukríkmi. Potom Boh spomalí príliv útech. Chce nám tým povedať, že útechy nie sú cieľom ale prostriedkom, že máme hľadať Boha potechy a nie Božie útechy. K Bohu sa totiž istejšie prichádza cestou trpkosti než cestou radostí. V opačnom prípade nám hrozí nebezpečenstvo, že ochabneme v duchovnom boji a pomaly budeme opúšťať ideál, ktorý sme si vytýčili. Držme sa spoločenstva. Ono nám bude oporou v čase znechutenia a skúšok. Zverme Panne Márii Pomocnici celý náš nasledujúci život a verme, že ona urobí zázrak a s Božou a jej pomocou vytrváme do konca, pretože len ten, kto do konca vytrvá bude spasený.
