MÁRIA NÁS POZÝVA MODLIŤ SA ZA JEJ ÚMYSLY

Stávame sa svedkami nárastu násilia a odľudštenia vo svete v takej miere, že pápež František neváhal povedať, že tretia svetová vojna sa už začala. V týchto, pre cirkev i ľudstvo tak ťažkých časoch, hľadíme na Máriu Pomocnicu kresťanov, ktorá od počiatku histórie bojovala proti satanovi, spolupracujúc na vytváraní Božieho Kráľovstva, Kráľovstva pokoja a spravodlivosti. Skrze modlitbu a obrátenie srdca, sa musíme uistiť, že naše srdcia sú otvorené Božej vôli a že On môže pôsobiť cez každého z nás.
Máriinou úlohou je dohliadnuť na to, aby dobro zvíťazilo. Keď sa jej zveríme a budeme nasledovať jej príklad veriacej ženy a matky viery, naučíme sa milovať jej Syna a všetkých našich bratov a sestry, a šíriť tak lásku a milosrdenstvo vo svete, v ktorom sa zdá, že víťazí nenávisť a pomsta. Preto je dôležité zintenzívniť našu modlitbu, v skupinách a v rodinách, za obrátenie sŕdc, a pre pokoj a zmierenie medzi národmi. Najmä, každého 24. v mesiac, venujme čas Eucharistickej adorácií a modlitbe Svätého ruženca na tento úmysel, ktorý nám Panna Mária zveruje svojím materinským srdcom.
Dňa 16. augusta sme začali dvojsté výročie narodenia Dona Bosca, je to čas milosti, ktorý by mal prebudiť v našich srdciach výchovné a apoštolské nadšenie nášho svätého zakladateľa. Predovšetkým prosíme Don Bosca za nás o dosiahnutie milosti žiť naše povolania verne, bez pochybností a priemernosti, aby sme boli znamením aj nositeľmi Božej lásky pre mladých ľudí a pre všetkých. Okrem toho, túžime žiť v škole Panny Márii, s Pomocnicou Kresťanov ako našou matkou
a učiteľkou, s veľkou poslušnosťou Duchu Svätému. Ďakujeme Bohu za znamenia Jeho lásky, modlíme sa, aby sme sa mohli otvoriť Jeho vôli, dôverujúc v Prozreteľnosť a oslobodzujúc sa od svetských postojov a pocitu sebestačnosti.
Ako členovia Združenia Márie Pomocnice kresťanov, túžime prežiť tento jubilejný rok vo svetle Siedmeho medzinárodného kongresu Márie Pomocnice kresťanov, ktorý sa bude konať na Colle Don Bosco blízko Turína od 6. do 9. augusta 2015. Don Pascual Chavez, emeritný hlavný predstavený označil toto podujatie ako významnú duchovnú udalosť jubilejného roku. Obnovujeme náš záväzok chrániť a podporovať rodiny v harmónií s Cirkvou a Saleziánskou rodinou. „Hic domus
mea, inde glory mea“ – „Z domu Márie do našich domovov“. Toto bude témou programu celej prípravy kongresu, pozývame všetky miestne skupiny, k silným duchovným zážitkom, nepretržitej spoločnej modlitbe a podpore významných skutočností pre dobro rodiny. Touto cestou budeme nápomocní každý mesiac sériou kariet, ktoré pripravil don Roberto Carelli, salezián a profesor teológie na Pápežskej Saleziánskej Univerzite v Crocetta v Turíne.
Dôverujúc v prítomnosť a pomoc Márie Pomocnice kresťanov a svätého Jozefa vás pozdravujeme.

Lucca Tullio, predseda
don Pierluigi Cameroni SDB, duchovný animátor

 

 

VII. Medzinárodný kongres Márie Pomocnice Kresťanov

 

Turin-Valdocco / Colle Don Bosco

6. - 9. august 2015

 

"Hic domus mea, inde gloria mea"

Z Máriinho domu do našich domovov:

Jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie

 

Úvod:

Mnohí by chceli na to zabudnúť, ale mať otca a matku je veľmi dôležité: oni nám povedia, že náš život je žiadúci, vítaný, milovaný a považovaný za vzácny. Mať otca a matku znamená patriť k nim, mať počiatok a cieľ, tešiť sa zo života, ktorý môže byť ťažký, ale je zmysluplný, má váhu a bezpodnienečnú lásku, ktorá je schopná podržať nás v najťažších životných skúškach. Tí, ktorí to zakúsili už od detstva poznajú veľmi dobre pravdu týchto slov. Tí, ktorým bola z nejakého dôvodu táto skúsenosť odopretá, tiež vedia, že je to pravda.

Pre nás kresťanov, bez ohľadu na náš osobný príbeh, je zdrojom veľkej radosti a potešenia vedomie, že Boh je naším Otcom a Cirkev našou Matkou. Je to nádherný dar – nikto nie je vylúčený a nikto nie je nútený prijať ho. Boh je láska. Nechce sa nám vnucovať ani nás nútiť, za svoju lásku žiada iba aby sme ho milovali.

My, ako Saleziánska rodina máme to šťastie, že máme ešte iného otca v nebi, a akého otca, akým veľkým svätým don Bosco je! To nie je malá vec. Nie každá rodina má to privilégium mať za svojho duchovného otca svätého s takým veľkým srdcom. A máme tiež Matku v nebi, a akú Matku, Pomocnicu kresťanov, Božiu Matku a Matku Cirkvi! V Božích očiach, je ona tým najkrajším stvorením a najväčšou spolupracovníčkou na jeho diele. To jej vďačíme za svätosť dona Bosca, pretože Boh jej ho zveril. Ona ho viedla počas života, ona je na počiatku celého jeho diela.

Náš tohoročný program formácie je úplne zameraný  na mariánsky kongres, ktorý sa bude konať v Turíne na koncu roku dvojstého výročia narodenia dona Bosca. Sme rozhodnutí vzdať úctu donu Boscovi tým, že budeme venovať špeciálnu pozornosť Márii, ktorá bola jeho Matkou a Učiteľkou. Vďaka nej on začal a ona ho viedla na ceste viery vo všetkých jeho skúškach. A on ju oslávil ako Nepoškvrnenú Pomocnicu kresťanov, najkrajší obraz Božej lásky a najsvätejšieho člena cirkvi, nepochybne najšťastnejšie zo všetkých stvorení s neohraničenou láskavosťou Boha a naplnenou jeho prekypujúcou štedrosťou.

Udalosť dvojstého výročia by v nás mala v prvom rade podnietiť obrovskú vďačnosť. Akou veľkou je cťou mať don Bosca ako otca a Máriu ako našu matku a pomocnicu! A druhom rade by nás to malo viesť k modlitbe a missii. Modlíme sa: Don Bosco, drahý otče, vypros nám dar poznania, že ty si naším otcom, učiteľom a priateľom. Pomáhaj nám milovať Máriu Nepoškvrnenú Pomocnicu kresťanov, tak, ako si ju ty sám miloval, ako Matku a Učiteľku. Nauč nás mať úplnú a synovskú dôveru k tej, ktorá nás vedie na našej ceste a posilňuje nás v našich skúškach.

Téma roku je zrejmá už z nadpisu. Zahŕňa tri aspekty: chrám Panny Márie, naše domovy a spojenie generácií. Oslava Boha, láska v rodine a záväzok vychovávať k priblíženiu sa k jedinému cieľu:  zväčšovať našu lásku a posilňovať putá, ktoré nás zjednocujú v Cirkvi, v Saleziánskej rodine a v ľudskej rodine. Nie je to malou vecou, že Synoda o rodine sa koná v tomto roku a že my oslavujeme rok venovaný posvätnému životu. To nám umožňuje vzdať úctu don Boscovi v jednote s celou Cirkvou.

Našou úlohou bude najmä nasledovať túžbu vyjadrenú don Viganom, siedmym nástupcom dona Bosca.  Odkazujúc na nápis v Bazilike Hic domus mea, mea inde gloria mea, volal po teológií chrámu, ktorá by nám pomohla porozumieť bohatstvu Milosti a mnohým milostiam, ktoré prichádzajú v chráme a vychádzajú odtiaľ medzi Boží ľud, všade do celého sveta na záchranu nespočítateľných zástupov biednych a opustených mladých ľudí.

Náš formačný program zahŕňa série desiatich katechéz, každá skúma jeden aspekt mnohostranného  mystéria Máriinho Domu, v súvislosti s našimi domovmi, našimi rodinami, našimi deťmi a ich výchovou. Z času na čas, nám ponúkne tri praktické návrhy, ktoré nám pomôžu napodobniť Pannu Máriu v jej Fiat (viera), v jej Stabat (kríž) a v jej Magnificat (radosť). Tie sú inšpirované zásadami Preventívneho systému: rozum, ktorý nás volá k dialógu tak potrebnému v našich rodinách; viera, ktorá je pozvaním žiť a pracovať neustále v Božej prítomnosti v malých i veľkých veciach nášho života; milujúca láskavosť, ktorá robí našu prácu cestou lásky v súlade s Božím srdcom.

 

1. Dom Márie a dialóg lásky

Našu cestu formácie začneme všeobecnou úvahou, ktorá nás vovedie priamo do jadra vecí a ktorá nás sprevádza naším osobným životom ako aj životom našich rodín a spoločenstiev. Ak sa pozrieme bližšie, uvidíme, že je tu hlboká podobnosť medzi srdcom Božím, telom Márie a stenami chrámu. Všetky tri sú „domovom“, miestom, kde žijeme a pracujeme, miestom, z ktorého začíname a do ktorého sa vraciame. Toto je tajomstvo Boha, Trojjedinej lásky a Stvoriteľa sveta, ktorý nás víta v našich životoch a posiela ďalej od seba, aby nás priviedol do zjednotenia s ním samým. Je to mystérium každej matky, ktorá nás privedie na svet vo svojom lone. Je to mystérium Chrámu, v ktorom zažívame prítomnosť Boha tak, že môžeme vyžarovať jeho slávu. A nadovšetko je to mystérium Márie, ktorá ako Nepoškvrnená sa stala naozajstným domovom Boha, Archou Zmluvy, prvým svätostánkom v histórií. V nej Syn Boží našiel domov vo svete, aby sa stal Vykupiteľom sveta.

Toto je skutočným vyjadrením domova ako základného práva lásky, ktorý je vždy spoločenstvom ľudí, ktorí sú rozdielni. Pravá láska vždy vyžaduje úctu a náklonnosť, pravú mieru blízkosti, aj vzdialenosti, rovnováhu medzi inštinktom pripojiť sa a potrebou oddeliť sa, schopnosťou mať a zrieknuť sa, túžiť po vytvorení pút medzi ľuďmi a v tom istom čase byť opatrný v rešpektovaní ich slobody. V tomto zmysle, čo ohrozuje lásku je nielen nedostatok lásky, ale aj prebytok lásky, hoci aj s najlepším úmyslom môžu putá lásky obmedziť slobodu namiesto toho, aby ju otvorili novým vzťahom. Keď chýba sloboda, láska už ďalej neznamená prináležať ale vlastniť, a keď tu nie je náklonnosť, sloboda stráca sprevádzajúcu silu lásky a stáva sa dezorientovanou a nezmyselnou. Naopak, dozrievanie v láske znamená byť schopný zostať doma a tiež vedieť ako z domu odísť. To znamená prekonať pokušenie uzavrieť sa do seba a mať odvahu otvoriť sa, vyhnúť sa dvojitému riziku zotrvať v mnohých obavách alebo nazhromaždených skúsenostiach bez uvážlivého rozlíšenia.

Rozjímame o skúsenosti Ježiša, ktorý je zjavením stelesnenia Lásky. V jeho obetovaní vlastného života a v jeho oddelení sa od jeho učeníkov Ježiš ukázal väčšiu lásku a život, ktorý premohol smrť. Hľadíme na Máriu, ktorá rozšírila svoje materstvo na nás všetkých, od jej Fiat pri Zvestovaní po jej Stabat na Kríži. V radostnom narodení v Betleheme, sa Slovo v nej telom stalo, keď sa stalo jej Synom. Na Golgote Slovo bolo ukrižované. Ona zažila agóniu matky pri strate Syna a ona nám bola daná ako naša matka. Nakoniec, pohlaďme na dona Bosca: bol veľmi milovaný svojou matkou, mamou Margitou, a predsa ho poslala pracovať ďaleko z domu ešte veľmi malého. Nemal otca, bol nepochopený svojim bratom Antóniom, a ranený stratou lásky a podpory po smrti don Calossa. On zhrnul svoje pochopenie lásky vo veľmi dobre známom výroku: „Láska nestačí. Mladí musia vedieť, že sú milovaní.“ Výchova nie je iba otázkou príkazov a ochrany. Znamená tiež byť uznaný  a povzbudzovaný, mať domov a rodinu, patriť ku komunite, prijať život, učiť sa, žiť a postupovať v živote ďalej, dopredu.

Keď toto zhrnieme, dostaneme pravidlo domova: mať domov znamená prijímať život a učiť sa žiť, tešiac sa na budovanie nového domova a vytváranie nového života. Tu vidíme najmenej tri body pre dialóg lásky s Bohom, rodinou a komunitou.

 

1. Boh nie je nedosiahnuteľný cieľ, ani pohodlné útočisko.Ježišovi, dal Boh svoj život za nás úbožiakov a od nás žiada, aby sme my dali naše životy za iných, najmä tých najbiednejších. Dve veci sú veriacim jasné: prevaha milosti a skúsenosť slobody. To znamená, že nemôžeš veriť v Boha života a vzdať sa života: mať vieru znamená odovzdať svoju dôveru Bohu a odvážne nechať rozhodnúť o sebe. Tu je Evanjelium jasné: „Nie každý, kto mi hovorí: "Pane, Pane," vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca.“ Nestačí poznať pravdu: „Ten, kto koná pravdu, ide na svetlo.“ Ale ďalej ide o toto: „Lebo kto má, tomu sa pridá a bude mať hojne. Ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má.“ Potom sa pýtame: „aká je moja modlitba, môj rozhovor s Bohom?  Som schopný mu pokorne dôverovať a žiť môj život odvážne v záujme druhých? Viem, ako upokojiť srdce a zároveň využiť svoje talenty, plne sa odovzdať  Bohu a zaviazať sa službe iným?“
2. Vo vzťahu medzi generáciami je dnes najdôležitejšou vecou dôverovať mladým ľuďompožadovať od nich zodpovednosť. Nesmieme byť negatívni vo vzťahu k nim alebo priveľmi ochraňujúci. Musíme dať  presvedčivé svedectvo dospelých, ktorí milujú život a sú schopní vytvárať nové priateľstvá, nové spôsoby práce a nové formy solidarity. Nemôžeme ignorovať mladých ľudí alebo sa k nim správať ako k bezvýznamným. Nemôžeme dosiahnuť skutočný dialóg bez odovzdávania poznania mladým ľuďom a pomoci im rásť vo vnímaní ich identity.
3. Nakoniec, vo vzťahochkomunite, je to pravidlo Chrámu, kde prijímame Božiu lásku, aby sme ju mohli vyžarovať ostatným, vyžaduje, aby sme neoddeľovali spoločenstvo a misie. Kresťanská identita nemôže byť oddelená od darovania sa svetu. Pápež František hovorí rozhodne a vášnivo v jeho nádhernom apoštolskom liste o radosti Evanjelia. Cirkev, na všetkých úrovniach, duchovných i organizačných, nesmie nikdy stratiť svoju misijnú identitu a cieľ. Môžeme si to vypočuť jeho vlastnými a nádhernými slovami: Intimita Cirkvi s Ježišom je intimitou spoločného napredovania a toto „spoločenstvo je misionárske“; „spoločenstvo a misie sú hlboko prepojené...reformu štruktúr, ktorú si vyžaduje pastoračné obrátenie, možno chápať len v tomto zmysle: urobiť všetko tak, aby sa štruktúry stali viac misijnými... cieľom týchto snažení o aktívnu účasť jednotlivých skupín však nemá byť len samotná cirkevná organizácia, ale predovšetkým misijný sen priblížiť sa ku všetkým.“ (Evangelii gaudium 23:27:31).