Profil dona Jozefa Sobotu

Don Jozef Sobota sa narodil 13. júna 1928 v Kostolnej Vsi (malá obec pri Prievidzi) v chudobnej rodine. Nenarodil sa v rodnom dome u rodičov, ale v malej komôrke starej chalupy u dedka Vincenta Pánisa. Pochádzal z 11 detí, jeho rodičia sa volali Jozef a Katarína. Otec bol robotníkom v podniku, ktorý staval cesty. Mama bola stále doma a starala sa o výchovu detí.

Po skončení ľudovej školy nastúpil, vďaka dobrodincom, v roku 1946 na saleziánske gymnázium do Šaštína. Život medzi saleziánmi sa mu zapáčil. Don Andrej Dermek a don František Sersen si rýchlo získali jeho sympatie. „V Šaštíne mi dali saleziáni impulz. Na kolenách okolo oltára Matky Sedembolestnej som sa modlil a prosil Matku Božiu: Ukáž mi cestu, pomôž mi!“ spomínal don Sobota. Neskôr vstúpil do saleziánskeho noviciátu a 16. augusta 1949 v Hronskom Beňadiku zložil prvé rehoľné sľuby v Spoločnosti sv. Jána Bosca. Po „barbarskej noci“ a po skúsenosti zo sústreďovacieho tábora v Podolínci bol spolu s mladšími spolubratmi prevezený na stavbu Priehrady mládeže, odkiaľ bol v auguste 1950 vrátený do tzv. normálneho občianskeho života už ako súčasť „prevychovanej socialistickej mládeže“. V Prievidzi sa mu podarilo dokončiť gymnaziálne štúdia a po maturite v roku 1952 sa na radu svojich predstavených prihlásil na Pedagogickú fakultu do Bratislavy, kde získal titul stredoškolského profesora s kvalifikáciou pre výučbu predmetov matematiky a fyziky. Ako čerstvý absolvent vyučoval v školskom roku 1956/1957 na gymnáziu vo Zvolene a o rok nato na slovenskom gymnáziu v poľskej Jablonke, odkiaľ musel, podobne ako zo svojho prvého pôsobiska, odísť pre podozrenie zo šírenia protištátnej činnosti. Ako nepriateľovi vtedajšieho režimu sa mu ušlo ďalšie umiestnenie „len“ na sever ČSSR. O Hornú Oravu bol minimálny záujem a učilo tu v tom čase málo kvalifikovaných učiteľov.

V septembri 1958 prijíma miesto profesora matematiky a fyziky na námestovskej SVŠ-ke (Stredná všeobecnovzdelávacia škola, dnešné gymnázium). Nikto v jeho okolí netuší, že v tomto mladom tridsaťročnom profesorovi matematiky a fyziky sa skrýva rehoľník - salezián a budúci kňaz. Popri práci pedagóga tajne študuje teológiu a postupne pod rúškom rôznych krúžkov zhromažďuje skupinky mladých, ktorým venuje svoj čas. Zvláštnu pozornosť venuje chudobným a chlapcom v ťažkostiach. Vo voľnom čase rozvíja svoj talent na maľovanie, ktorý mali aj jeho dvaja starší bratia. 9. augusta 1964 skladá tajne doživotné rehoľné sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti. O týždeň neskôr, 17. augusta 1964, prijíma v Krakove v súkromnej kaplnke z rúk tamojšieho arcibiskupa Karola Wojtylu, dnes už svätého pápeža Jána Pavla II., sviatosť kňazstva v najväčšej tajnosti. Nevedia o tom ani najbližší príbuzní.

Po vysviacke sa don Sobota vracia k svojej práci profesora. Naďalej sa venuje mladým, svoje aktivity rozširuje na čoraz väčší okruh mládeže, no poslušný nariadeniam predstavených nevystupuje na verejnosti ako kňaz. „Žiaci i študenti ihneď rozpoznali, kto je aký učiteľ. Pre Jozefa Sobotu sme neboli iba žiakmi, všímal si aj naše názory, potreby, záujmy, spory. Nevtieravo si získaval našu dôveru. Mladí v ňom nachádzali človeka, na ktorého sa môžu s dôverou obrátiť. Kabinet fyziky a matematiky sa stal centrom, kde sme mohli kedykoľvek prísť, položiť otázky, nájsť odpoveď, ale aj útočisko,“ spomína Jozef Kušnier, jeden z najbližších chovancov prvej generácie, ktorý dodáva: „Po vyučovaní s nami hrával futbal, v zime hokej na ľadovej ploche, ktorú sám pripravil. Na jeho pionieri sme si urobili vodičské preukazy. Vyrábali sme jednoduché rádia, učili sa fotografovať. Dievčatá nám len ticho závideli. Ani my sme nevedeli, že pán profesor je salezián a že sme jeho skryté ’malé saleziánske oratórium‘.“

S mladými, prevažne s chlapcami, podniká výlety do oravskej prírody, ponúka im čítanie a rozjímanie nad Sv. písmom, aby sa hlbšie upevňovali vo svojej viere. Saleziánsky duch postupne preniká do rodín Hornej Oravy. Často ani rodičia nevedeli, kto im nábožensky vzdeláva deti. Ako pedagóg verejne navštevuje bohoslužby, čo bol na vtedajšiu dobu jav viac ako neobvyklý. Táto skutočnosť i jeho aktivity s mládežou nemôžu uniknúť pozornosti všadeprítomnej ŠTB, ktorá ho dáva sledovať. Po viacerých neúspešných pokusoch prehovárania a zastrašovania zasiahne. Pre svoje náboženské presvedčenie bol v lete 1975 prepustený z gymnázia a Okresný výbor KSČS mu znemožnil zamestnanie na Orave, čím ho chcel donútiť toto územie opustiť. Aj v tejto ťažkej dobe sa však našli ľudia, ktorí mu pomohli. Podarilo sa mu nakrátko zamestnať v Stredoslovenských energetických závodoch. Potom pracoval až do svojho odchodu do dôchodku vo Váhostave, kde mal na starosti kontrolu priesakových sond na Oravskej priehrade.

Zmena zamestnania, dobudovanie chaty v Roháčoch a svojpomocná výstavba dvoch chát v Oravskej Polhore na Slanej vode zmenili aj spôsob práce s mládežou, ktorá sa stáva pravidelnejšou, intenzívnejšou. V byte sa konajú týždenne stretká, na chatách mesačne duchovné obnovy, spravidla spojené s brigádami, počas prázdnin niekoľkodňové duchovné cvičenia. Duchovnú službu zabezpečujú saleziáni pôsobiaci v diecéze, predovšetkým don Juraj Kyseľ z Kňažej a don Štefan Olos z Hubovej, neskôr aj don Ivan Gróf.

Začiatkom osemdesiatych rokov malo kľúče od don Sobotovho bytu na ôsmom poschodí okolo stotridsať mladých. Počty návštevníkov rástli a keď sa spolubývajúci v bytovke pýtali, za kým tí mladí stále idú, odpoveď bola, že za krstným. A tak sa jeho meno zmenilo na Krstný. „Prišli sme tu, niečo sme si prečítali, urobili si čaj a zjedli, čo bolo na stole,“ spomína na svoju mladosť Pavol Šelian, ktorý sa o don Sobotu intenzívne staral počas jeho posledných sedmich rokov života. Pokračuje: „Keď Krstný prišiel z roboty - nevedeli sme, kde robí, ani čo robí - spýtal sa, ako sa máme, či niečo nepotrebujeme. Len sme sa spýtali na niečo, a on nám už rozprával a radil. Ako mladí sme to potrebovali. Tento jeho byt bolo niečo také ako čakáreň, medzi zastávka na ceste domov zo školy.“ Už počas totality mnohí mládenci počas vysokej školy začali tajne študovať teológiu. Po revolúcii v roku 1989, na údiv rodičov a známych, mali primičné omše. Sú medzi nimi kňazi aj misionári, napríklad salezián Anton Odrobiňák pôsobiaci v Ekvádore alebo Dávid Tencer, biskup diecézy Reykjavík na Islande. Don Sobota bol pri zrode štyridsiatky kňazských povolaní, pričinil sa o povolania k saleziánom spolupracovníkom a o mnoho dobrých manželstiev.

Primičnú svätú omšu v rodnej Kostolnej Vsi slávil don Sobota 24. júna 1990, už bez účasti svojich rodičov. O týždeň na to, 1.7.1990 mal svoje primície v Námestove, ktorému ostal verný až do smrti. Po roku 1990 pôsobil nakrátko ako učiteľ náboženstva na SOU strojárskom v Námestove, no predovšetkým medzi učňami na saleziánskom SOU sv. Jozefa Robotníka v Žiline, bol ich horlivým spovedníkom. Vyučoval tiež spolubratov ponovicov pedagogické predmety. Od roku 1991 do roku 2002 patril do žilinskej komunity. Hlavne cez víkendy sa vracal do svojho bytu na milovanej Orave. Od Vianoc v roku 1990 pravidelne slúžil sväté omše vo Vasiľove a vysluhoval tam sviatosti až do roku 2007. Jeho snom však bolo, aby sa aj v Námestove založila saleziánska komunita. Ten sa 6. septembra 2000 stal realitou a od roku 2002 bol don Sobota súčasťou námestovskej komunity. S dovolením predstavených však zostal žiť v byte.

Jeho celoživotné motto: „Nalomenú trstinu nezlomíš a hasnúci knôtik nezhasíš“ (por. Iz 42,3) bolo vyjadrením presvedčenia, že nad nikým netreba vopred lámať palicu, ale urobiť všetko preto, aby sa zachránila jeho duša. Tak ako sv. Ján Bosco. Často opakoval: „Človeka neslobodno psychicky ubiť! Naopak, treba ho s láskou zdvihnúť a podoprieť!“ a vychádzajúcich zo spovednice nezabudol povzbudiť slovami: „Vstaň a choď! Neboj sa! To sa ti podarí! Život s Bohom, Ježišom a Máriou je nádherné dobrodružstvo.“ Don Sobota bol až do posledných chvíľ svojho života obliehaný chovancami a priateľmi, ktorí v ňom videli priateľa ich duše a láskavého spovedníka.

Don Jozef Sobota vykročil v ústrety Pánovi zaopatrení sviatosťami v dome námestovskej saleziánskej komunity v nedeľu 19. januára 2020 vo veku 91 rokov.

Homília dona Jozefa Luscoňa počas pohrebných obradov

Krstný otec Oravy

Drahý otec biskup, drahí bratia a sestry, o čo tu dnes ide? Na prvý pohľad je pohreb, prišli sme smútiť, rozlúčiť sa s milovanou osobou, spomínať na jeho činy... Plakať za priateľom don Jožkom Sobotom...? Nie, nie... Prišli sme poďakovať Bohu za život nášho spolubrata saleziána, kňaza Jožka Sobotu... a tešiť sa, že Boh jeho život naplnil láskou a dúfať, že je už v dome svojho Otca... Zdá sa, že jeho životný príbeh sa uzavrel, ale je to ozaj tak? Nie, nie... Tak ako to je?

Najprv si povedzme, že je tu jeden Veľký príbeh. Vyrozprával ho Boh a je zaznamenaný vo Svätom písme. Aká jej jeho krátka anotácia - opis? Na počiatku Boh stvoril nebo a zem... Všetko bolo nádherné, dobré... No v nebi vznikla vzbura, ktorú viedol Lucifer a časť anjelov sa k nemu pridala. Vzbura bola potlačená a diabli boli zvrhnutí do temnôt... Avšak rebéliu chceli šíriť ďalej, čo aj urobili a zviedli na hriech prvých ľudí.

A následne hriech mutoval, ničil ľudskú dôstojnosť. Ocitli sme sa v žalostnom stave. Doslova v otroctve. No Boh Otec poslal svojho Syna, aby to všetko dal do poriadku, čo sa aj stalo! Ale za obrovskú cenu - smrť Ježiša Krista. Veľký príbeh má víťaza a vieme ako skončí - bude ešte jedna party - Posledný súd. A tí, čo sa naučili žiť tu na zemi tak, ako sa žije v nebi, sa tam dostanú.

Tento Veľký príbeh sa však skladá z miliárd malých, osobných príbehov. A jeden takýto príbeh je tu, pred nami - u don Jožka Soboty. Pozrime sa naň bližšie.

Detstvo a štúdiá

Don Sobota sa narodil 13. júna 1928 v Kostolnej Vsi pri Prievidzi. Jeho rodina bola chudobná, no na deti veľmi bohatá. Pochádzal z jedenástich súrodencov. Veľmi túžil študovať, ale v rodine nebolo peňazí. A tak sa Jožko, po skončení ôsmej ľudovej ocitol na službe v Prievidzi. O čo išlo? Nuž, v tých časoch bolo zvykom, že sa dieťa poslalo k zámožnejším gazdom, kde robilo sluhu. A čo za to dostalo? Jedlo a nocľah!

Jožko so svojou situáciou nebol ani zďaleka spokojný. Vrúcne sa modlil, čo ďalej a nebo prehovorilo. V Katolíckych novinách našiel malý oznam: „Saleziáni zo Šaštína prijímajú na štúdia aj chlapcov zo sociálne znevýhodnených rodín.“ Neváhal, napísal tam a obratom dostal odpoveď, kedy sú skúšky. Bol tu však problém: „Dá sa bez topánok a bez peňazí ísť do ďalekého sveta?“ A ako povedal don Sobota: „Ja som ani nevedel, kto sú to tí saleziáni.“

Jeho otec, robotník, keď počul o synových túžbach, rázne poznamenal: „K farárom nepôjdeš!“ Zdalo sa, že všetko je stratené. Ale mladíkova odvážna povaha sa prejavila aj tým, že napísal prosbu k arcibiskupovi Kmeťkovi a ten mu peniaze okamžite poslal. Stačili na cestu i topánky. Preto sa na skúšky dostavil. I prijali ho ako chlapca z chudobných pomerov. Druhé topánky dostal v Šaštíne. Boli po nejakom odchovancovi a potulovali sa v botníku.

V Šaštíne absolvoval päť rokov štúdia. A život medzi saleziánmi sa mu tak zapáčil, že vstúpil do ich noviciátu. Chcel venovať svoj život mladým! Otec s tým však stále nesúhlasil. Chcel mať zo svojho syna robotníka, živiteľa rodiny... No Božie plány boli iné.

Dosiahnutie sna

Novic Jožko Sobota, skladá v auguste 1949 prvé rehoľné sľuby. Avšak komunisti, ktorí sa dostali k moci, zatvárajú kláštory a rozpúšťajú všetky rehoľné rády. Rehoľníkov sústreďujú do táborov. S jednými začínajú súdne procesy, iným „tlačia“ do hlavy bludy v preškoľovacích kurzoch. Chceli z rehoľníkov urobiť iných ľudí.

Bohoslovec Sobota bol zavretý v koncentračnom tábore v Podolínci. Tu ho navštívil otec. Na vrátnici ho zastavil policajt: „Súdruh, kam idete? Tu sa nesmie!“ Otec sa však nedal a rázne povedal: „Odstúp! Mám tu syna!“ a rozhodne kráčal ďalej. Výraz otca bol taký nástojčivý a jeho zjav taký odhodlaný, že žandár sa neodvážil zakročiť a zastaviť ho. A ako spomínal don Sobota: „Za nikým iným otec neprišiel, iba za mnou. Videli sme sa po piatich rokoch. Do Šaštína neprišiel, do väznice áno! Veľmi som si to vážil. Keď sme sa na chodbe stretli, rozplakal som sa a aj on zaslzil. Objal ma a tým povedal všetko. Môj otec bol vypracovaný chlap. Muž činu, ktorý sa nebál chrániť svojich. Odvtedy mi bol vždy na pomoci.“

Po čase rehoľníkov prepustili a každý sa chytal možnosti, ktorá išla okolo neho. Ako povedal jeho priateľ don Kosmal: „Boli sme ako stroskotanci v mori, po potopenej lodi.“ Jozef dokončil štúdium na gymnáziu v Prievidzi a na radu predstavených nastúpil študovať na Prírodovedeckú fakultu UK v Bratislave, kombináciu matematika a fyzika. Školu úspešne skončil a stal sa stredoškolským profesorom matematiky a fyziky. Prezradím naň perličku, že násobiť vedel spamäti akékoľvek číslo - mal to v pamäti usporiadané do tvaru kocky a výsledok povedal ihneď.

V tom čase sa pre učiteľov prideľovali miestenky či ponuky. Don Sobota prijal miesto na Slovenskom gymnáziu v Jablonke, v Poľsku. A po roku, od 1. septembra 1958 prijíma miesto na SVŠ-ke (dnes gymnázium) v Námestove.

Zároveň sa stále tajne stretá so saleziánmi, pokračuje v rehoľnej formácií i v štúdiu teológie. V auguste 1964 cestuje do Krakova, kde je tajne vysvätený za kňaza. Tento obrovský dar mu sprostredkoval biskup Karol Wojtyla, neskorší pápež Ján Pavol II.

Apoštolát na Orave

Profesor don Sobota mal výnimočný dar - vždy cítil s mladými, najmä s najchudobnejšími. Nikdy nezabudol, z akého chudobného prostredia pochádzal a vedel, že v podobnej situácií sa nachádza mnoho mladíkov z Oravy. Preto pripravuje pre nich rôzne aktivity, pomáha im materiálne ale aj duchovne. Organizuje pre nich duchovné cvičenia i duchovné obnovy... No nikdy nevystupuje pred nimi ako kňaz. Tak to bude najbližších 25 rokov. Dokonca pravidelne chodil ako „laik“ na omše do miestneho kostola.

Mal odvahu a mladých oslovoval priamo, v škole ale aj na ulici. Už informácia, kto z akej dediny pochádza, mu veľa napovedala. Poznal oravské pomery i kňazov, ktorí v nich pôsobili. Ba niektorých, ktorým dôveroval pozýval spovedávať na duchovné obnovy.

Mal rozvinutú pozorovaciu schopnosť i dobrý úsudok. Ako skúsený pedagóg, vedel správne ohodnotiť mladého človeka. I v časoch najväčšej normalizácie sa nebál študenta, medzi štyrmi očami, opýtať: „A do kostola chodíš? Modlievaš sa? A kedy si bol naposledy na svätú spoveď? Nejakú duchovnú literatúru čítaš?“ Ak bola odpoveď záporná, povzbudzujúce slovo bolo naporúdzi. A dobrá kniha tiež. Často sa lúčil so slovami: „Nabudúce mi porozprávaš, čo si sa v nej dočítal.“

Totalitná podoba oratória

Kto pozná Námestovo a okolnosti tých čias vie, ako ťažko bolo cestovať a dostať sa z tohto mestečka do sveta, či naspäť, do svojich dedín. Aut veľa nebolo, autobusy chodili riedko...! Aby mladí využili čas zmysluplne a aby sa na don Jožka (ak nebol doma) vonku nečakalo, riešil to geniálne, odvážne. Mladým, ktorým dôveroval, dáva od svojho bytu kľúč! To bolo vyznamenanie! Tak ich rozdal asi 200!

Jeho byt sa stal čakárňou, študovňou, miestom útočišťa, hier i duchovných rozhovorov. Všade bolo plno kníh... I svoju izbu rozdelil na dve časti. Stretávali sa tu aj neznámi ľudia, ale keď mali kľúč... Aby sa aspoň trochu maskovala činnosť, mladí na otázku: „Kam ideš?,“ odpovedali: „Ku krstnému.“ Tak sa don Sobota stal „krstným“ Oravy.

Keď sa nával mládeže, do jeho bytu na ôsmom poschodí paneláku stal enormný, saleziánski predstavení rozhodli aby postavil chatu v Roháčoch a ďalšie dve na Slanej Vode. Tu sa vychovávalo modlitbou a prácou. Chaty slúžia i dnes a urobilo sa v nich veľa dobra.

Tieto aktivity nemohli ujsť „bdelému“ oku Štátnej bezpečnosti (Štb). Sledujú ho, prehovárajú, zastrašujú a keď nič nepomáha, tak konajú. V lete 1975 mu vykonajú domovú prehliadku a následne ho prepustia zo zamestnania. Okresný výbor KSČ sa postaral, aby nedostal prácu. Chcú ho vyštvať z Oravy. Keď sa im to nedarí a situácia sa ako tak upokojila, nájde si prácu v závode v Novoti, a neskôr v Povodí Váhu ako kontrolór meracích staníc. Tu pracoval až do roku 1990.

V roku 1990 začal opäť pracovať v školstve a to na Učilišti v Námestove. Po vytvorení saleziánskej Učňovskej školy sv. Jozefa v Žiline, odchádza vypomáhať do tejto školy.

Nádherný život saleziána

Po páde totality sa mu mnohí z prenasledovateľov ospravedlnili, iní s hanbou sklonili hlavu a nechali to tak. Don Jozef všetkým odpustil a modlil sa za nich. Hoci svoju primičnú svätú omšu v rodnej obci slávil až ako 62 ročný, nad prežitým životom nebanoval. A z jeho reči, sa ako refrén často vynáralo: „Ach, aký je len Pán Boh dobrý. Dal mi nádherný život saleziána a nič by som v ňom nemenil!“

Don Jožko dožil svoj život v saleziánskej komunite v Námestove a stále duchovne sprevádzal mnohých ľudí. Robil to, čo mu vždy išlo najlepšie: spovedal, duchovne sprevádzal mladých, pomáhal im orientovať sa v živote a nájsť si svoje osobné povolanie či už v kňazstve, rehoľnom alebo v manželskom stave. Jeho odchovanci ho mali stále radi a on zboku sledoval ich životy. Často ho navštevovali, oslavovali jeho jubileá, sledovali aké má zdravie, a aj sa o neho starali. Sme mu povďační, za to, že mnohých nás priviedol do saleziánskej rodiny a pomohol bližšie spoznať Ježiša a Máriu. Až prišiel deň, kedy si ho Pán povolal k sebe.

Drahý Jožko, viacero pozitív sa vynára z tvojho príbehu, tak si ich na záver ešte pripomeňme... Bol si nám príkladom, učiteľom obety, bol si vždy pokojný, s bystrým úsudkom, s dôrazom na duchovné veci, so zvláštnym záujmom pre chudobných - vždy si zisťoval, aké podmienky má ten ktorý chlapec v rodine... Bol si odvážny muž, bojovník za pravdu, mnoho krát vyšetrovaný, ocitol si sa v rôznych súbojoch so zlom... Bol si človek veľkého srdca - ako don Bosco, vychoval si množstvo učiteľov, kňazov, vedcov, športovcov, pomáhal si slabším, sirotám /aj finančne/, bol si na jednom mieste viac ako 60 rokov... Bol si pre nás svedkom, že nebo existuje. A za to všetko ti vďaka.

Nuž a to je všetko? Don Jožko, si tu pred nami v truhle... Všetko skončilo? Ale kdeže! To najpodstatnejšie v živote človeka začína po udalosti, ktorú my ľudia nazývame smrť... Takže čo sa asi deje po nej? Začali sme Veľkým príbehom a pokračovali osobným - životným príbehom dona Sobotu. A čo teraz? Je koniec? Všetko skončilo? Nie, nie! Jožkov osobný príbeh vošiel do Veľkého príbehu. Vsunul sa doň! A na to, čo je urobené láskou sa nezabúda!

S človekom je to tak, že telo (i to don Sobotove) načas pôjde do hrobu, ale duša, moje, tvoje, jeho "ja" je nesmrteľné... Žije! Don Sobota žije... Osobný príbeh neumiera, lebo to čo ho vytváralo - duša, "ja", je nesmrteľné. Je vpísaný v tom "ja". A ešte niečo neumiera: všetko, čo bolo urobené z lásky, to zostáva. A osobný príbeh je vtlačený do Veľkého príbehu. Aj tie naše tam budú - ak chcete, budú v Knihe života. Jožkov príbeh je už tam a pokračuje žitím, ale nateraz za oponou večnosti. A raz sa vyjaví... A tamten svet sa presunie do nášho a všetko bude nové. I naše telá. Pán nám to prisľúbil. To bude radosti! To bude jasania: Ako si sa ty tu dostal? Nuž Jožko, dovoľ prosbu: Ak si už v nebi, nezabudni ovplyvniť naše príbehy.

Priatelia, Boh človekovi posiela do cesty ľudí, ktorí mu svojimi myšlienkami, radami, povzbudením ukážu nové veci. A tak ho posunú ďalej... A tam ho už čaká ktosi iný... Aj mne sa to viac krát stalo. Jedným z takýchto „posúvačov“ vpred bol aj salezián, kňaz don Jozef Sobota. Zvaný „krstný otec“ Oravy.

Don Jožko Sobota, ešte raz tu za všetkých ti vyslovujem jednoduché: Vďaka. Rozdal si okolo 200 kľúčov od svojho bytu... Hádam je medzi nimi jeden taký, ktorý sa už trafil do nebeskej brány a odomkol ju pre teba. Don Sobota, prihováraj sa za nás.

Parte zosnulého dona Jozefa Sobotu