Budovanie spoločenstva a rast osoby.

Vytváranie a rast každej ľudskej skupiny ľudí, ktorá chce stať spoločenstvom si vyžaduje namáhavé, ale jemné konanie. Budovu začíname stavať od základov. Základom spoločenstva veriacich je účasť cez sviatosť krstu na Kristovom tajomstve. Do spoločenstva nás vovádza spoločná charizma, spoločný dar, ktorý každý jeden z nás dostal. Nie je to teda náš výber, ale Boží. Preto každé kresťanské spoločenstvo je v prvom rade darom. Všetky Božie dary si vyžadujú ich prijatie a starostlivosť o ich rast! Ak dovolíte, pozastavíme sa teraz nad spôsobom, ako sa starať o tento rast, teda o rast spoločenstva a osoby v ňom.

1. Darovať seba druhým

Na budovanie každého  ľudského spoločenstva je potrebný určitý stupeň zrelosti osôb, ktoré ho majú tvoriť. Vieme, že osoba nezrelá sa prejavuje tým, že neustále žiada od druhých niečo pre seba. Naopak osoba zrelá je tá, ktorá sa snaží o to, aby iným bolo s ňou dobre. Egoista vidí v prvom rade to, čo sa mu od spoločenstva nedostáva. Zrelý človek sa naopak hanbí za to, že spoločenstvu nedáva dosť. V spoločenstve teda nemožno žiť so stále vystretou rukou ako žobrák. Človek s takýmto postojom sa už v samom začiatku vystavuje porušeniu citovej a psychickej rovnováhy, pretože si myslí, že jeho potreby nie sú dosť uspokojované. Úžasný je výrok svätého Jána z Kríža: „Kde niet lásky, miluj, a tak lásku nájdeš.“

2. Za skupinu byť osobne zodpovedný

Cirkev je našou matkou. Spoločenstvo je našou matkou v tom zmysle, že nám pomáha dorastať do osobnostného ideálu. No je zároveň aj našim dieťaťom, lebo bez nás, ktorí ho tvoríme nemohlo by byť aj našou matkou.

Aby sme mohli premieňať skupinu na spoločenstvo, treba byť neustále verní ideálom. Jeho kvalita vo veľkej miere závisí od každého jedného z nás. Našou činnou prítomnosťou buď spoločenstvo budujeme, alebo ho ničíme. Prvým krokom k zmene spoločenstva k lepšiemu je premena seba. Netreba čakať, že sa zmenia iní.

3. Prijať skupinu do ktorej patrím takú aká je

Medzi nami môžu existovať mýty o ideálnej skupine. Ľudia, aj tí najdokonalejší, majú svoje chyby. Ak s tým nepočítam, môže sa mi stať, že ju hneď prehlásim za zlú. Stačí len malý konflikt a človek hneď vynáša rozsudok: „Mám smolu, dostal som sa do zlej partie.“ To by bol začiatok konca. Musím si jasne uvedomiť, že ideálne spoločenstvo bude až v nebi. Ani Ježišovi sa nepodarilo zo svojich apoštolov vytvoriť ideálne spoločenstvo. Jeden ho zaprel a ďalší zradil. Ale ani po zoslaní Ducha Svätého to nebolo ináč. Len jeden príklad zo Skutkov apoštolov: „ I vznikla taká roztržka, že sa rozišli. Barnabáš si vzal Marka a odplavil sa na Cyprus. Pavol si vybral Sílasa (Sk 15, 39-40). Pamätajme, že kto hľadá priateľa bez chýb, nenájde si žiadneho. Kresťan, ktorý hľadá spoločenstvo bez chýb ostane bez spoločenstva.

To nás ale nezbavuje zodpovednosti usilovať sa o ideálne spoločenstvo a musíme do toho vložiť celú našu snahu. Pamätajme, že idealizmus nie je to isté, čo konformizmus. Realista sa snaží byť objektívny a hľadá pravdu. Komformista sa uspokojí s priemernosťou, pretože nemiluje pravdu ale pohodlnosť. Neprijatie spoločenstva, do ktorého ma zaradil Boh sa skončí tým, že ho prestávame budovať. Jeho budovanie sa nezačína nikdy od realizácie vlastných predstáv, ale od prijímania tých, ku ktorým ma Boh pričlenil, prijímať ich takých akí sú a pomáhať im stať sa takými akými ich chce mať Boh.

4. Vidieť dobré stránky života

Život jednotlivcov a spoločenstiev má svoje pozitívne i negatívne stránky. Ak chceme naše spoločenstvo budovať, musíme v prvom rade vidieť dobro, ako aj schopnosti a dary druhých. Ich objavovanie, poukazovanie na ne, ďakovanie za ne je spôsob, ktorým spoločenstvo budujeme. Mlčanie o nich a nedostatok vzájomných kontaktov je smrťou spoločenstva. Človek potrebuje, aby mu druhí potvrdili, že jeho život a práca majú zmysel. Usilujme sa, aby takéto vzájomné uisťovanie sa v našom Združení nechýbalo.

5. Zbavovať sa predsudkov

Predsudky sú ako okuliare, ktoré skresľujú skutočnosť, sťažujú medziľudské vzťahy a znemožňujú budovanie spoločenstva. Pozrite sa, keď dobrú myšlienku povie niekto učený, uznáme ju za výbornú; keď však tú myšlienku povie niekto, koho považujeme za priemerného, prijmeme ju ako banálnosť! Žiaľ často hodnotíme ľudí podľa nášho emocionálneho postoja. Keď aj druhí budú takto emocionálne reagovať, naše stretnutia a rozhovory budú vedené, ako keby sa rozprávali dve mŕtve osoby. Zlá interpretácia správania sa blížneho rodí v ňom agresiu. A často sa na agresiu odpovedá agresiou vytvárajúc bludný kruh, ktorý celé spoločenstvo vedie k záhube.

6. Prejavovať pochopenie a spolucítenie

Aj negatívne správanie blížneho vyžaduje pochopenie. Keď sa nedá pochopiť fakt, jeho konkrétny čin, ktorý urobil, treba pochopiť úmysel. Čím viac budeme vidieť vlastné hriechy, tým viac sa nám blížny bude javiť lepším. A opačne, čím si viac budem pripomínať svoje prednosti a ignorovať svoje nedostatky, tým viac budem svet okolo seba vidieť ako hriešny. Stáva sa, že niektorým kresťanom vyhovuje maľovať čierne pozadie blížneho, len aby oni lepšie vyzneli.

Byť chápavým znamená dovoliť blížnemu byť aspoň tak hriešnym ako som ja sám. Často sme obeťami vlastných nedostatkov a nezriadených emócií a preto potrebujeme odpustiť najprv sami sebe, aby sme odpustili iným.

7. Odpúšťať

Keď hrešíme proti blížnemu a blížny proti nám, potrebujeme odpustenie. Nie je to niečo výnimočné, lebo hriech v spoločenstve nie je zriedkavou záležitosťou. Je pravda, že je to záležitosť raz vedomá , inokedy nevedomá. Týmto faktom sa môžeme dať znechutiť. Je to normálny jav každého spoločenstva. Samozrejme pod podmienkou, že bude snaha k zmiereniu. Ktosi povedal: „Kto intenzívne  prežíva skúsenosť odpustenia, ten takmer nikdy nemá čo odpúšťať inému.“ Zmierenie si vyžaduje vonkajší znak: choď a zmier sa s bratom. Nestačí zmieriť sa s bratom bez stretnutia sa s ním. Zmierenie je aktom dvojstranným, ako to vyjadruje aj gesto objatia. Žiada si stretnúť sa tvárou v tvár. Urobiť to tak len pred Bohom, len jemu to povedať, by bolo príliš pohodlné.

8. Prejavovať jemnosť

Nejedná sa o pretvarovanie ako si to niektorí myslia. Nie je to skrývanie farizejstva za priateľským úsmevom. Jedná sa o obyčajnú srdečnosť a úprimný úsmev, veď on je môj brat. Tak by to totiž malo byť. Ak to tak nie je, ja som na vine. Potrebné sú malé getá, ktoré svedčia o láske k blížnemu a službe spoločenstvu.  Ako veľmi často sú nedocenené v našom živote. Pamätajme, že sú ako malta pri murovaní. Môže sa stať, že všetci sú verní svojim povinnostiam, nemajú si čo vyčítať, no niet medzi nimi jednoty, potrebných väzieb. Ako je to krásne, keď v spoločenstve sa pripomenú také okamihy ako sú osobné sviatky alebo jubileá. Jemnosť a všímavosť je korunou lásky.

Bratia a sestry, nedá sa vybudovať autentické (skutočné) evanjeliové spoločenstvo vlastnými silami. Musíme uveriť tomu, ktorý povedal: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ Opýtal sa ma raz mladý človek : „Môže byť kresťan smutný, keď žije každý deň v Božej prítomnosti?“ Nech si odpovie každý sám. Duch Svätý, ktorý kladie základy, je hlavným staviteľom tak osobného duchovného života ako aj spoločenstva. Pomocnica nám pomáha pri jeho budovaní. Človekovi a spoločenstvu pripadá úloha spolutvorcu podriadeného jedinému Tvorcovi, tak ako nám to ukázala svojim životom Panna Mária: Nasledujme ju!