9. august 2015

Záverečné zhrnutie Hlavného predstaveného

Don Angel Fernandez Artime

Saleziánska rodina, rovnako ako aj Cirkev, venuje osobitnú pozornosť rodine, ako prvotnému subjektu výchovy a prvému miestu evanjelizácie. Pápež František nám ponúka veľmi reálnu analýzu postavenia rodiny v súčasnom svete v apoštolskej exhortácií Evangelium gaudium. To, na čom najviac záleží je, aby sme si boli plne vedomí tejto situácie a vedeli rozpoznať ťažkosti a výzvy na vytvorenie možností pre novú výchovu a novú evanjelizáciu.

Predsavzatia z kongresu

Vo svetle skúseností z týchto dní kongresu, vítajúc posolstvá, ktoré sme získali vypočutím si príspevkov, svedectiev a rôznych zážitkov najmä o tom, aby sme boli čo najviac pozorní k tomu, čo nám hovorí Duch Svätý, rád by som sa s Vami podelil o niektoré ciele, kľúčové body a kroky na ceste našej saleziánskej rodiny. S našimi očami uprenými na tvár Ježiša, pod vedením Panny Márie Pomocnice kresťanov, kráčajúc v stopách nášho otca Dona Bosca, som presvedčený o tom, že tento kongres predstavuje okamih milosti pre našu saleziánsku rodinu hlásajúcu „Evanjelium rodiny“, znovu vyzdvihujúcu jej krásu, úlohu a dôstojnosť. Zvlášť pri pohľade na Dona Bosca, na jeho otcovstvo, ktoré žil v rodinnom duchu v prvom oratóriu, zažívame rast jasnejšej a pevnejšej identity. Chcem vyjadriť svoje vrúcne poďakovanie mnohým rodinám, ktoré sa zapojili do kongresu a ktoré naň prišli, rodinám, ktoré žijú svoje povolanie a poslanie v štedrosti a plnosti viery. Vy ste jedným z najcennejších zdrojov pre novú evanjelizáciu rodiny.

Cez tieto predsavzatia by som si prial, aby sme skonkretizovali to, o čom sa hovorí v Charte charizmatickej identity saleziánskej rodiny Dona Bosca v článku 16: „Zvláštna pozornosť sa venuje rodine, ktorá je prvotným miestom ľudského rozvoja. Ona je určená na to, aby pripravovala mladých na lásku a na prijímanie života, je prvou školou solidárnosti medzi ľuďmi a medzi národmi. Všetci sú zaviazaní garantovať jej dôstojnosť a pevnosť, aby sa stále zjavnejšie stávala malou «domácou cirkvou»“.

1. Z Máriinho domu do našich domovov. Musíme sa usilovať o to, aby sme priniesli vôňu novej ľudskosti, dych Ducha, ktorý robí všetko novým, vytvárajúc v skupinách saleziánskej rodiny a v rodinách sieť autentických vzťahov, spoluzodpovednosti, spoločenstva inšpirovaného rodinným duchom Dona Bosca. Rozum, viera a milujúca láskavosť môžu byť preložené ako rozhovor, láska k blížnemu, prítomnosť Boha.

2. Rozumné je rozprávať  sa. Rozhovor je to, čo skutočne chýba v mnohých rodinách. Každý trvá na svojej vlastnej pozícií. Niekedy uprednostňujeme radšej útek, aby sme sa vyhli rozhovorom. Závan Božieho Ducha, ktorý vanie z domu Márie, obsahuje potrebné sily, ktoré vedú jedných v ústrety k druhým,  aby sa tak zabránilo uzatváraniu sa do seba, predsudkom a ambíciám, ktoré sú najhorkejšími nepriateľmi jednoty rodiny.

Koľko rodín je rozvrátených a stali sa väzňami nemého ducha, toho ducha, ktorý umlčuje pravdu o  sebe samom namiesto toho, aby ju komunikoval v rodine. Rodinné vzťahy môžu horieť láskou, keď každý komunikuje sám seba v pravde, ukazujúc svoje sily, bez toho aby skrýval svoje nedostatky.

Tieto jazyky ohňa dávajú silu rozprávať iným jazykom, jazykom úprimnosti, ktorá plne odhaľuje  kto je Boh a kým skutočne sme my, istoty poznania že Božia láska je vždy väčšia ako všetky naše zlyhania a pozabudnutia.

Pápež František nám v jeho nádhernom posolstve k Svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov 2015 ponúka zaujímavé myšlienky na ktoré by som rád poukázal. Najskôr vyjadril, že: „Rodina je miestom kde sa učíme žiť s inými napriek našim rozdielom.“ (Evangelium gaudium, 66) Nehľadiacna  rozdiely pohlavia a veku medzi nimi, členovia rodiny akceptujú jeden druhého pretože sú medzi nimi putá. Čím širšie je rozpätie týchto vzťahov a väčšie rozdiely vo veku, tým väčším bohatstvom je priestor, v ktorom žijeme. Toto je puto, ktoré je pri koreni jazyka, ktorý následne to puto upevňuje. Nevytvárame náš jazyk. Môžeme ho použiť, pretože je to jazyk, ktorý sme dostali. Je to rodina, v ktorej sa učíme rozprávať materinským jazykom, jazykom, ktorým sa rozprávali tí pred nami. (porovnaj 2 Mch 7, 25-27) V rodine si uvedomujeme, že ostatní nás predchádzajú, vďaka nim existujeme a keď príde na nás rad, splodíme život a vytvárame niečo dobré a krásne. Môžeme dávať, pretože sme dostali. Tento bohumilý cyklus je jadrom schopnosti rodinnej komunikácie medzi jej členmi a komunikácie s ostatnými. Vo všeobecnosti, je to model každej komunikácie.

Odkaz na „materinský jazyk“  ma núti zopakovať to, čo som napísal v komentári ku Strenne: „V máji 1887 išiel don Bosco posledný krát do Ríma na posviacku Kostola Božského Srdca, večného monumentu jeho lásky voči pápežovi. Bol už takmer na konci svojho dlhého pracovitého života, ktorý skrátila aj stavba tohto chrámu. V nedeľu 8. mája sa konala recepcia na jeho počesť a zúčastnili sa na nej osobnosti cirkevného i civilného života z Talianska aj zo zahraničia. Ku koncu recepcie si mnohí pozvaní pýtali slovo v rôznych jazykoch, z čoho sa zrodila zvedavosť, ktorý jazyk by sa donovi Boscovi páčil najviac. On s úsmevom odpovedal: „Najviac sa mi páči jazyk, ktorý ma naučila moja mama, lebo ma to nestálo veľa námahy, aby som v ňom vyjadril svoje myšlienky. A potom ho nezabudnem tak ľahko, ako iné jazyky!“

Don Bosco vždy uznával veľké hodnoty, ktoré sa naučil od svojej rodiny: sedliacku múdrosť roľníkov, zdravú prefíkanosť, zmysel pre prácu, skromnosť vo veciach, pracovné nasadenie, optimizmus v každej skúške, odhodlanie vo chvíľach skúšok, schopnosť pozbierať sa po výprasku,  vždy a všade radosť, ducha solidárnosti, živú vieru, pravdivosť a intenzitu citov, zmysel pre prijatie a pohostinnosť; tieto všetky dobrá našiel vo svojom domove a ony ho týmto spôsobom aj sformovali. Bol tak poznačený touto skúsenosťou, že keď rozmýšľal nad nejakou výchovnou inštitúciou pre svojich chlapcov, nechcel jej dať iné meno než „dom“ a ducha, ktorý by ju mal označovať, definoval ako „rodinného ducha“. A aby tomu dodal tú správnu pečať, požiadal už starú a unavenú mamu Margitu, nech zanechá svoj pokojný domček na kopčeku, zíde do mesta a postará sa o chlapcov, ktorých on pozbieral z ulice, a ktorí jej spôsobia nemalé starosti a problémy. Ona predsa prišla pomôcť donovi Boscovi, aby bola mamou tým, ktorí už nemali rodinu a lásku.

Jeden z prejavov uplatňovania dialógu, ktorý pripomína rozumnosť tak drahú Don Boscovi, je autorita, ktorú musia rodičia preukazovať voči svojim deťom a to najmä otcovská autorita. Aby deti vnímali rodičovskú kontrolu a vedenie, mala by byť najskôr vykonaná a následne tiež vysvetlená, pretože vychovávať deti znamená  dávať príklad slovami a dobrým správaním. Viera v Boha sa rodí z poznania úcty detí voči ich rodičom (uznania autority rodičov). Tým, že o viere svedčia a vedú deti k viere, matka a otec pripravujú pre svoje deti cestu k Bohu, usmerňujúc ich aby si v dospelosti zvolili povolanie na ktoré ich Duch Svätý pozýva, aby ho rozpoznali a uvítali. A ak je rodičovská autorita nevydarená, deti majú možnosť napraviť ich synovskú hodnosť skrze dar odpustenia, čo je nádoba plná zlata, ktoré žiari teplom radosti a nádhery rodinného zmierenia. 

V tomto zmysle: „Rodina  viac  než čokoľvek  iné  je  miestom,  kde  spoločne  prežívame  všedné  dni,  kde  zakúšame vlastné i cudzie obmedzenia, malé i veľké problémy spojené so spolužitím s druhými. Neexistuje dokonalá rodina. No netreba mať obavy z nedokonalosti, slabosti či dokonca konfliktov; treba sa naučiť im čeliť konštruktívnym  spôsobom.  Preto  je  rodina,  v  ktorej  sa  majú  radi  –  s  jej obmedzeniami i hriechmi – školou odpúšťania. Odpúšťanie je dynamickou silou komunikácie. Ide o to, že prostredníctvom vyjadrenej a prijatej ľútosti sa môže znovu rozbehnúť a rásť komunikácia, ktorá  viazne  a  je  narušená.  Dieťa,  ktoré  sa  v  rodine  naučí  počúvať druhých,  hovoriť úctivo a vyjadrovať svoj názor bez toho, aby zamietalo názor tých druhých, bude v spoločnosti tvorcom dialógu a zmierenia.“ (Posolstvo pre Svetový deň spoločenských komunikačných prostriedkov 2015)

Vietor prináša sviežosť, ktorá občerství rodinu v jej roli. Pot práce, úsilie vychovať deti a pomoc starým ľuďom v rodine, prináša únavu mysle ešte pred fyzickou únavou, od ktorej si možno uľaviť jedine vanutím Ducha. Musíme znovu objaviť radosť v rodinách a medzi rodinami, sediacimi pri tom istom stole, zdieľať radosť a ťažkosti každodenného života, nádeje a očakávania, ktoré obývajú mysle a srdcia.

3. Milujúca láskavosť, ktorá prichádza „milujúc jeden druhého“. Vietor svätého Ducha, ktorý vanie z domu Márie zametie prach, ktorý sa usadil v minulých časov. Tak veľa rodinných pút potrebuje byť oprášených vanutím Ducha. Je to typický obraz vzťahov,  ktoré sú udržiavané roky, vzťahy, ktoré nikdy nenašli silu, aby sa obnovili, aby dozreli a priniesli typické ovocie dospelosti. Zasnúbenia, ktoré trvajú mnoho rokov bez plánov na svadbu, čakajúc dlhý čas predtým, než sa otvoria a uvítajú dieťa, život v novej rodine, ale podmienenej tou pôvodnou, to sú iba niektoré zrnká prachu, ktorý sa nazhromaždil a bránia možnosti dostať sa bližšie  Bohu a ním zverenému plánu.

Ponúka svedectvo manželskej lásky žitej ako dar v reciprocite a dopĺňaní sa muža a ženy, založenej na milosti a plnosti viery v Boha. Čas zasnúbenia vnímať naopak ako čas čakania a prípravy. Poukázať na sexuálnu výchovu a citovú výchovou detí cez svedectvo úctivej a vernej manželskej lásky, vo forme saleziánskej milujúcej láskavosti. Pápež František to vyjadril takto: „V rodine sa učíme schopnosti objímať sa, povzbudzovať, sprevádzať, dešifrovať pohľady i mlčanie, spoločne sa  smiať i plakať, pričom  ide  o ľudí,  ktorí  si  nevybrali  jeden  druhého a  predsa  sú  pre  seba navzájom  dôležití. To nám  predovšetkým  umožňuje  pochopiť, čo  značí  skutočná  komunikácia  v zmysle objavovania  a  budovania  blízkosti.  Keď si  ideme  navzájom  v  ústrety  a  akceptujeme  sa, vzdialenosť medzi nami sa zmenšuje a to je dôvod na radosť.“ (Svetový deň spoločenských komunikačných prostriedkov 2015)

Prijatie a ochrana zvereného ľudského života je základným vyjadrení lásky ako posla jedinečnej a neopakovateľnej hodnoty, dokonca aj vtedy keď je to láska poznačená obmedzeniami. V tomto momente rád by som spomenul rodiny s deťmi poznačenými jedným alebo viacerými postihnutiami, ktoré nie vždy je ľahko prijať a sprevádzať.  Pochopil som, že medzi vami sú skúsenosti, ktoré môžu pomôcť prekonať pokušenie uzavrieť a pomôcť otvoriť cesty komunikácie a pomoci. Dôležité je vysvetliť to mladým generáciám, pretože svet im v súčasnosti ponúka úplne iný pohľad, líšiaci sa od kresťanských hodnôt. Rozšírený  názor v týchto dňoch je myslieť si, že život bohatých, vzdelaných a mocných má väčšiu cenu, než život chudobných, nezamestnaných, ľudí mimo spoločnosti, chorých alebo starých ľudí.

Táto láska jedného k druhému nie je iba vecou pocitov, ale musí zažiť skúsenosť láskavej dobročinnosti priamo rodine a medzi rodinami, s obnovenou starostlivosťou o rodiny najmä tých v núdzi alebo v krízach, tých osamelých, opomínaných a starých. Aby boli schopní oceniť hodnotu života, musíme učiť deti a dospievajúcich rešpektovať slabších, solidaritu s tými, ktorí sú v núdzi, pokojné prijatie krivdy a súcit s bolesťou iných.

4. Viera znamená „Prítomnosť Boha. Vietor Ducha, ktorý veje z domu Márie a mení naše domovy a komunity na hornú izbu, kde modlitba je skutočným spojivom, ktoré upevňuje a lieči rodinné vzťahy. Modlitba je základnou formou komunikácie, vyjadrením náboženskej dimenzie našej viery, tvorenej láskou Boha a blížnych. Modlitba ktorá spája, čítanie Svätého písma, modlitba ruženca v rodine, toto sú niektoré formy, ktoré považujú rodinu za domácu cirkev.

Modlitba vyžaduje dva základné prvky: bdelosť a súlad (harmóniu). Bdelosť znamená, aby ti nikdy chýbala možnosť obrátiť sa k Bohu, aby ti vnukol poznanie, ako správne konať, pomohol poznať svoje vlastné chyby a nájsť ľútosť a odvahu ospravedlniť sa. Súlad znamená mať srdce otvorené Božej vôli žiť jednotu v rodine aj v rozdielnosti zámerov, nechať Boha rozhodnúť, ktorou cestou ísť medzi možnosťami, ktoré nastanú. Bdelosť a súlad sú zároveň predpokladom a ovocím modlitby.

Prítomnosť Boha je tiež očakávaná vo vzájomnej láske a v dialógu medzi manželom a manželkou, medzi rodičmi a deťmi, bratmi a sestrami, medzi starými rodičmi a vnúčatkami, medzi príbuznými a priateľmi.

V skutočnosti, od začiatku prvej evanjelizácie, sa prenos viery v postupnosti generácií a výchovy k dobru a peknému žitiu evanjelia, nachádza v rodine a na prirodzených miestach, kde možno prvý krát hovoriť o pravde, výchove k modlitbe, k dialógu, k láske a prijatiu druhých. Nemožno rozmýšľať o novej evanjelizácií bez pocitu zodpovednosti za hlásanie Evanjelia rodinám a bez poskytnutia  podpory v ich výchovných úlohách.

Vrcholom a zdrojom na tejto ceste spoločenstva je slávenie Eucharistie, kde rodiny sústredené okolo oltára ako veľká Božia rodina, ktorou je Cirkev,  majú svoje oči upreté na Ježiša Krista, syna Márie a Jozefa modliac sa a chváliac Pána času a dejín. Vzhliadnuc na naše rodiny, spočinúc pohľadom na našich tvárach, niekedy zbrázdených slzami, poznačenými utrpením a smútkom, obavami z odmietnutia a osamelosti.

Touto cestou modlitby, oheň a vietor obnovuje Kresťanskú rodinu posúvajúc ju, aby opustila svoje „štyri steny“ a rozprávala svetu o radosti spoločného života napriek rozdielnostiam, nedorozumeniam a obmedzeniam v každom človeku.

Služba mladým a služba rodine

Don Bosco sníval o hnutí ľudí pre mladých. Iba spoločenstvo učeníkov – apoštolov, prívetivé a príkladné, môže prenášať vieru a stať sa vierohodným. Preto „domov“ a „rodina“ sú dve slová, ktoré Don Bosco často používa, keď opisoval „ducha Valdoca“, ktorý musí žiariť v našich komunitách. V tomto zmysle vítame evanjeliovú a charizmatickú výzvu na základné porozumenie a spoluzodpovednosť, bratské napomenutie a zmierenie. Často sme tiež vyzývaní, aby sme sa uistili že služba mladým je ešte viac otvorená službe rodine. Malo by byť jasné, že rodiny sa stávajú privilegovaným miestom každodenného ľudského života a kresťanského rastu za predpokladu cností, ktoré formujú bytie. Je potreba kráčať s rodinami, sprevádzať ich v komplexe situácií ktorým čelia, hľadať nové cesty a spoločné stratégie  podpory rodičom v ich výchovných záväzkoch. V súlade so záväzkami celej cirkvi, ktorými cirkev v tomto ohľade koná vzácnu úlohu podpory rodín, počnúc kresťanskou iniciáciou prostredníctvom spoločenstiev poskytujúcich prijatie. Vyžaduje sa od nej dnes viac než v minulosti, aby v zložitých ako aj v obyčajných okolnostiach poskytovala oporu rodičom v ich vzdelávacej úlohe, sprevádzala deti, mladých a dospievajúcich v priebehu ich rastu prostredníctvom osobných programov, schopných privádzať ich k plnému zmyslu života a k rozhodovaniu a zodpovednosti prežívanej vo svetle evanjelia.“ (Synoda biskupov o rodine, bod č.61)

Oblasti záujmu, v ktorých možno vyjadriť túto súčinnosť pokrývajú celý rozsah emocionálneho života a rodinných skúseností. Najmä:

• Výchova dospievajúcich a mladých ľudí ku láske inšpirujúc sa pri tom láskavosťou Dona Bosca, v kontraste s kultúrnym trendom, ktorý ako by zavádzal citovosť bez obmedzenia, narcizmus, nezrelosť a nestálosť. Opätovne pozitívne poukazovať na dôvody a zmysel povolania pre manželstvo.Zvláštna pozornosť by mala byť venovaná formácií svedomia a výchove ku cnostiam, najmä k čistote, kde sa nám ako príklad ponúka život Dona Bosca a ktorá je nevyhnutnou podmienkou pre rast v autentickej a slobodnej láske.
• Príprava snúbencov na manželstvo a rodinu, pomoc mladým ľuďom v ich emocionálnom raste cez podporu dialógu, čistoty a dôvery v milosrdnú Božiu lásku, čo zahŕňa itineráre viery a zrelý úsudok a zodpovednosť vo voľbe pre  manželstvo.
• Oslava manželstva, vyzdvihovanie milosti tejto sviatosti a zvýrazňovanie prevahy milosti.  
• Sprevádzanie mladých párov a rodičov, zapájanie ich do skupín a združení saleziánskej rodiny. Svedectvo párov a zdravých rodín im bude pomáhať rásť v uvedomovaní si výziev a významu manželstva.
• Osobitná pozornosť rodinám, ktoré majú ťažkosti vo vzťahoch a nachádzajú sa v „nezvyklých“ situáciách, najmä v protiklade s náhlením, s ktorým sa mnohí rozhodnú ukončiť manželské putá a rodinné záväzky a sprevádzať ich so starostlivosťou v ich kritických situáciách. Služba lásky a milosrdenstva je zameraná na uzdravenie ľudí a vzťahov. Milosť sviatosti zmierenia a uskutočňovanie odpúšťania pomáha prekonať dokonca aj momenty kríz a nevery.
• Spiritualita manželstva a rodiny v perspektíve saleziánskej spirituality.
• Formácia ľudí činných v pastorácii rodín, v zmysle preventívneho systému, tak, aby boli majstrami viery a lásky.

Predtým, než ponúkneme dve perspektívy a trasy, rád by som preformuloval istú vec, ktorú som už raz mal možnosť vyjadriť. Naša vernosť Donovi Boscovi ako Saleziánskej rodiny, v tomto XXI. storočí a v rokoch po jeho dvojstom výročí, vyžaduje od nás služby Cirkvi, Božiemu ľudu, mladým, špeciálne najchudobnejším a rodinám. Službu viditeľne charakterizovanú jej jednoduchosťou, rodinnosťou, v pokore byť a žiť pre druhých, dať sám seba mladým ľuďom našej komunity, pretože to akceptujeme ako cestu nášho života. Naša oddanosť je vo vážnom riziku, ak prikladáme dôležitosť moci a sile. A ak táto moc je viazaná na peniaze, potom riziko sa stáva ešte väčším. Dávajte si pozor sestry a bratia, rehoľníci a laici našej saleziánskej rodiny. Toto pokušenie je skutočné a veľmi nebezpečné. Našou silou je žiť skutočný život spoločenstva a bratstva, ktorý sa stáva viac a viac evanjeliovým v tom zmysle, že je viac hĺbavým a príťažlivým a naša služba spoločenstvu v každej našej inštitúcií alebo skupine a v našej rodine bude hovoriť sama o sebe. V tomto duchu vás pozývam:

• Podporovať výmenu skúseností, vzájomné sa dopĺňanie a spoluzodpovednosť medzi povolaním k manželstvu, k zasvätenému a kňazskému životu, oceniť ich rozdielne skúsenosti a  spoločne plánovať, tak, aby ich rozdielna vnímavosť sa stávala stále väčším a väčším bohatstvom pre dobro mladých ľudí.
• Zdieľať a zhodnocovať skúsenosti a návrhy v skupinách saleziánskej rodiny v službe rodinám, podporovať nové ako konkrétnu podobu realizácie tej istej charizmy.

Dovoľte mi zakončiť pozvaním párov a rodín obnoviť si milosť ich manželstva, žiť volanie k svätosti ako kresťanskí manželia, ako rodiny vedené Evanjeliom a Saleziánskou charizmou. Chcel by som všetkých povzbudiť, aby dôverovali milostiplnej láske Boha, ktorý koná a zachraňuje v slabostiach a v biednom stave človeka. Obzvlášť cítim, že my, ako saleziánska rodina by sme mali viac veriť v preventívny systém, nie iba ako v pedagogickú metódu, ale ako vyjadrenie tej predpovedajúcej a prozreteľnej milosti, ktorá je typická pre Božiu lásku. V škole Dona Bosca a Mamy Margity to znamená viesť formáciu svedomia, vychovávať v sile cnostného života v boji, bez zliav a kompromisov, proti hriechu, s pomocou sviatosti Eucharistie a zmierenia, rastu v poslušnosti osôb, ľudí, rodiny a komunity vnuknutiam a konaniu Svätého Ducha, aby sme posilnili dobro a svedčili o kráse viery.

Dosiahnutie tohto cieľa vyžaduje premenu na misionárov. Kríza viery, absencia Boha, vytvárajú krízu manželstva, krízu rodiny a krízu prenosu viery na nové generácie. Rodiny a pastoračné a výchovné komunity dotknuté milosťou budú vedieť,  ako sa stať znamením a nástrojom pre ostatné rodiny a pre nové generácie „Evanjelia rodiny“ s radosťou a nádejou. „Mária, vo svojej jemnosti, milosrdenstve a materinskej citlivosti, môže utíšiť hlad po ľudskosti a živote a preto ju rodiny i kresťanský ľud vzývajú.“ (Synoda o rodine, správa č. 61) Posolstvo a milosť o ktorú chceme žiadať počas Eucharistie s orodovaním Svätej Rodiny a Dona Bosca je tá, aby vaše rodiny a veľká saleziánska rodina, ktorú reprezentujete, boli požehnaním a „dobrým slovom“ najmä tam, kde sú bariéry a steny nevôle, neodpustenia, alebo uzavretosti. Ako to robievala mama Margita pri svojich deťoch a Don Bosco pri svojimi chlapcoch, pozývam vás rozprávať o dobrých veciach, ktoré Boh vykonal vo vašom živote a v živote vašich rodín. Byť živým Evanjeliom, svedčiť o kráse a bohatstve vzťahov medzi generáciami, medzi mužom a ženou, medzi rodičmi a deťmi s apoštolským a radosťou naplneným srdcom nášho otca Dona Bosca.

(VII. Medzinárodný kongres Panny Márie Pomocnice kresťanov, 6. – 9. august 2015, Turín, Colle Don Bosco, Taliansko)