Formačný program 2017 -2018: Návod na nábožný živo podľa Svätého Františka Saleského

2. LÁSKA K BLÍŽNEMU A DOBRÁ VÔĽA PRVÉ PREDPOKLADY NA CESTE K SVÄTOSTI.

Don Gianni Ghiglione

Keď František Saleský písal Filoteu, poňal ju ako úvod, začiatok cesty k novému „nábožnému“ životu. Dnes, tento pojem môže znieť trochu čudne a zaváňať bigotnosťou. Bolo by však chybou, nechať sa odradiť, keďže pojmy nábožný a zbožnosť sú opakom priemerného a priemernosti. Nábožný život je život, ktorý cieli vysoko a túži po výškach. A Filotea? Nie je to žena, ale duša, osoba, ktorá sa chce stať „priateľom Boha“, ako navrhuje etymológia mena. Tej František ponúka stúpajúcu cestu, na ktorej musí opustiť komfortnú zónu priemernosti a „zatiahnuť na hlbinu“, ako nás učil Svätý Ján Pavol II.  

Keď sa vydáme na túto cestu, potrebujeme mať jasno o jej cieli, o výstroji, ktorý na ňu potrebujeme ale taktiež potrebujeme vôľu a túžbu dosiahnuť cieľ. Skúsme teda porozumieť tomu, čo nám Svätý František  navrhuje a o čo nás žiada.

1. Zbavte sa pokryteckého správania, ktoré je bábkou, karikatúrou „pravého“ kresťanského života. V týchto slovách môžeme zbadať iróniu, s ktorou František odsudzuje dvojtvárnosť!

• Píše o tých, čo sa považujú za dobrých (alebo nábožných) pretože sa predbiehajú v skutkoch pokánia, ale netrápia sa tým, že hovoria neúctivo o druhých a ohovárajú ich všade okolo.
• Taktiež píše o tých, čo sa chvália nekonečnými promenádami modlitieb a majú preto pocit čistého svedomia, zatiaľ, čo sa správajú arogantne a hrubo voči svojim susedom.
• A v neposlednom rade píše o tých, ktorí s radosťou dajú peniaze na dobrý účel, ale  sú závistliví a nedokážu odpustiť prehrešky alebo nesplácajú dlhy.

„Takýchto vo všeobecnosti pokladáme za nábožných, ale oni sú ďaleko od toho. To, čo pod rúškom vonkajšieho zdania skrývajú, je len modla, socha a prízrak nábožnosti, akási fatamorgána” píše František (I, 1)

2. Cieliť vysoko je ale úplne iná vec! (I,2)

Čo je potom tou  pravou “nábožnosťou” - vôľou dosiahnuť vysoký cieľ?  Čítame: "Drahá Filotea, opravdivá a živá nábožnosť predpokladá lásku k Bohu, ba nie je ničím iným ako láskou k Bohu... Keď však dosahuje už toľký stupeň, že človek nielen dobre robí, ale aj často a s istou radostnou ochotou, vtedy sa volá nábožnosťou... nábožnosť teda nie je nič iné ako istá duchovná čerstvosť a živosť, s ktorou láska v nás a my v láske radi a ochotne konáme dobré skutky..."

Cieľom nábožnosti je postupne zdokonaľovať srdce, ktoré túži stále viac a viac milovať Boha, stále s väčším nadšením; srdce obývané veľkorysou a radostnou láskou k Bohu a svetu.

Rád by som zdôraznil tri slová:

• Starostlivo: robte veci dobre, nie iba starými spôsobmi!
• Často: nie iba raz ako veľkorysý ústupok, pretože mám dobrú náladu alebo mám taký deň, že ustupujem ... ale sicut erat, tak, ako bolo na začiatku! „Často“ znamená, kedykoľvek to nastane, kedykoľvek je potreba alebo príležitosť.
• Pohotovo: s trochou nadšenia, nie s rezignáciou, so zamračenou tvárou, mrzutosťou, opakujúc vecí tisíckrát...

Inými slovami, môžete mať vieru, ale nie nábožnosť, ak ste nedbanliví, skúpi, prehnane striktní v dodržiavaní zákonov, zameraní na seba, nahnevaní.

3. Pozvanie je pre každého !!! (I, 3)

Zameranie sa na "svätý" kresťanský život je, podľa Františka, úlohou pre všetkých pokrstených, nielen pre rehoľníkov. V tých časoch to bolo novinkou, keďže veľké množstvo povolaní k nábožnosti bolo v kláštoroch a v kňazskom živote, ale povolanie v reálnom živote chýbalo. S rozvahou a rozumom ženevský biskup píše: „Nábožnosť jednotlivých ľudí je preto veľmi rozdielna. Nábožnosť bohatého je iná ako chudobného, učeného a umelca iná ako remeselníka alebo robotníka, nábožnosť manželky a matky je zasa iná ako slobodnej devy alebo vdovy. Dokonca, nábožnosť žitá v ťažkých životných situáciách a povinnostiach  je pre každého individuálna...Je to omyl, ba povedal by som blud, keď niekto tvrdí, že nábožnosť nemá miesto medzi bohatými, v obchode, úrade, dielňach, továrňach medzi robotníkmi alebo kasárňach medzi vojakmi. Nezáleží natoľko na tom, kde sme, ale akí sme. Všade, kdekoľvek žijeme, môžeme, ba máme sa usilovať žiť nábožným duchovným životom.... Bez ohľadu na to, kde sme, môžeme a mali by sme sa usilovať o život v dokonalosti, čo znamená život orientovaný k Bohu. František  opakuje dnes slová Svätého Pavla Kolosanom: "Pán chce, aby si bol svätý“, to znamená aby si otvoril dvere svojho srdca Jeho láske s ochotou a radosťou.

4. Najdôležitejšie odporúčanie. (I, 4)

Trochu vás možno prekvapia slová adresované Filotei na začiatku jej cesty k výšinám: "Ak chceš naozaj s dobrým úmyslom nastúpiť na cestu nábožnosti, nájdi si dobrého a spoľahlivého vodcu.“ A František, ako  odborník v tejto oblasti, dodáva:

Modli sa vrúcne k Bohu, aby ti uštedril vodcu podľa svojho Božského Srdca..

Buď k nemu dôverná a úprimná, otvor mu detsky prosto svoje srdce, aby poznal všetko tvoje dobro a zlo bez klamu a pretvarovania.

Toto priateľstvo by malo byť silné a jemné, úplne sväté, úplne posvätné, úplne Božie a úplne duchovné.

Duchovný vodca musí byť plný lásky k blížnemu, poznania a uvážlivosti.

Keď takého nájdete,  ďakujte Bohu. Buďte verní a nehľadajte ostatných.

Vaša cesta bude plná šťastia.

František mal vždy duchovného vodcu. Nepoznáme meno toho, ktorý ho sprevádza počas jeho rokov v Paríži, no v Padove to bol kňaz Antonio Possevino a potom sa obrátil na  kňaza Fouriera a jeho tajomníka Michaela Favre. Don Bosco mal takisto niekoľko duchovných vodcov: Don Calosso, Canon Maloria, Don Cafasso, Don Giacomelli ... a trval na tom, že bude pre svojich mladých ľudí "stabilným spovedníkom", ktorý  bude sprevádzať ich srdce s láskavosťou a rozhodnosťou, tak aby ich vzťah s Bohom bol čoraz viac živým a pokojným.

5. Prvý krok: očistime si dušu

"Každý, kto sa usiluje o česť byť nevestou Krista,  musí vyzliecť starého človeka a obliecť sa do nového (I, 5) To si vyžaduje úsilie a čas, keďže: „Ochorenie srdca, rovnako ako ochorenie tela prichádza ako na koni, náhle a veľmi rýchlo, ale odchádza  pešky, pomaly, krok za krokom“.

Vyžaduje si to odvahu a trpezlivosť. František nás vystríha pred nebezpečenstvom, že podľahneme pokušeniu vzdať sa doterajšieho postupu a vrátiť sa späť, ako sa to niekedy stáva pri horolezectve. Môžeme sa unaviť, odradí nás stúpanie a začneme schádzať z kopca. Preto radšej: "Nenechajme sa znepokojiť našimi nedokonalosťami, pretože naša dokonalosť spočíva v boji proti nim...jediná vec na ktorej záleží je tá, aby nám nezobrali odvahu. V boji proti zlu sme vždy v tom šťastnom položení, že vždy môžeme zvíťaziť, kým len máme vôľu bojovať.“

Musíme začať tým, že sa očistíme od smrteľného hriechu a najlepším prostriedkom nato je svätá sviatosť zmierenia. Hľadajte toho najlepšieho spovedníka, akého môžete nájsť. Vzbuďte si odpor voči hriechu so všetkou pokorou a ľútosťou, akou je vaše srdce schopné. (I, 6).

František hovorí aj o generálnej spovedi, ktorá zahrňuje celý náš život. „Som si istý, že to bude veľmi veľkou pomocou, najmä teraz na začiatku....je nevyhnutné vyburcovať dušu. Osobne si myslím, že tento typ spovede je dôležitý, najmä v určitých okamihoch života (25 rokov, 50 rokov ...) alebo pred náročnou a riskantnou operáciou. Nemusí byť dennodennou praxou.“ Dajme si pozor aj na to, čo František hovorí o bežnej spovedi: dobre sa pripravte a majte potrebnú ľútosť. Potrebné je odstrániť zo srdca všetku náklonnosť k hriechu (I, 7).

• Existujú kajúcnici, ktorí skutočne opustia hriech, ale nevzdajú sa náklonnosti k nemu. Považujú tých, ktorí hrešia, za šťastných.

• Ak toto očistenie od náklonnosti k hriechu chýba a srdce je stále spojené s hriechom, je tu nebezpečenstvo, že znovu padneme a nebudeme mať silu robiť dobré skutky, často, pohotovo a usilovne.
• Silná a rozhodná ľútosť nenávidí náklonnosti, dôsledky a cesty hriechu. Všimnime si slovo „cesty“  Všetci poznáme cestu, ktorá vedie k hriechu. Myslím na tých, ktorí sú neschopní prekonať určité neresti (alkohol, fajčenie, internet, telefonovanie, atď.). Ako je ťažké opustiť cestu hriechu!

Na osobné rozjímanie:

Premýšľajme o obrovskom zle, ktoré zapríčinil hriech  v porovnaní s triviálnym spôsobom, ktorým o hriechu hovorí svet: „ Ako to môže ubližovať? Veď všetci to tak robia!“ takýto spôsob myslenia berie zmysel Kristovmu krížu.

Mám cit pre hriech, viem ho rozoznať? Nie iba duchovný zmysel, ale skutočné vnímanie hriechu?

Naozaj chcem odstrániť hriech zo svojho srdca? Čo sú moje náklonnosti k hriechu?

Aké sú moje spovede? Mám pravidelného spovedníka? Pripravujem sa dobre na prijatie Božej milosti?